Zbytočná robota za vyhodené peniaze

Autor: ICM Topoľčany | 20.9.2012 o 9:00 | (upravené 20.9.2012 o 10:27) Karma článku: 11,25 | Prečítané:  1275x

Tri dni sme boli skoro non-stop v úzkom prechode medzi dvomi sídliskami. Takom, ktorý pri vstupe zdobí tabuľa „Prechod na vlastné riziko.“ Robili sme, čo sme mohli, aby ten kúsok Topoľčian vyzeral lepšie. Všetci sme to robili zadarmo. Ale niekto si prosto takú robotu neváži.

„To robíte zbytočnú robotu, ja to nepotrebujem.“ prešiel okolo jeden pán, ktorý sa vehementne snažil dokázať, aby sme prestali skrášľovať a rekonštruovať oblasť, kadiaľ sa každý bál chodiť po tme. Veľmi sa ponáhľal domov a bolo mu za ťažko prejsť 150 metrov navyše. Odpovedal som, že už tretí deň makáme na tom, aby sa mu lepšie chodilo domov. Jediná vec, ktorú by sme priali, je, aby si ľudia vážili našu prácu. „Takúto robotu si ja nevážim a nikdy vážiť nebudem. Mesto to malo prerobiť, neviem, načo sa tu vy jebete.“

„Toto sú vyhodené peniaze“ dušoval sa iný starší pán. Povedali sme, že to nie sú jeho peniaze. Tak prečo ho to trápi? Prišiel k našej architekte Peti, sotil do nej a ponáhľal sa preč.

Tieto negatívne reakcie nás čím ďalej, tým viac odrádzali dokončiť to, čo sme začali. Mali sme chuť nechať to tak a nechať ľudí naďalej sa plahočiť odpadkami, špinou a škaredým priestorom. To, čo nám dodávalo silu pokračovať, boli, paradoxne, tiež ľudia. Ľudia, ktorí boli vďační, že sme sa rozhodli im pomôcť tak, ako to mesto nedokáže.

„Dobrý! Ja viem, že máte uzavretý prechod, len som prišla nakuknúť, ako pokračujete. Som si našla aj na Fejsbúku, že ako to vyzerá a teším sa. Ráno som videla, ako vám dotrhali tú pásku. No takých ľudí by som hnala! Musím už ísť, ale držím palce a ďakujeme.“

„Dojali ste ma, keď to tak musím povedať. Celý život som tadiaľto chodil, ešte s mojim synom som ho tu tlačil v kočíku hore brehom, vtedy tu ešte ani schody neboli. A teraz vidím, že tu prídu mladí ľudia robiť niečo pre mňa. Keď to tak musím povedať, je mi do plaču. Ale to od šťastia. Prajem vám veľa šťastia do života.“ a pri odchode stihol presvedčiť suseda, aby si nadišiel 150 metrov.

Tento pán a jeho slzy mi dodali chuť do práce. Pre takýchto ľudí je radosť robiť a pre takýchto ľudí má zmysel robiť nejakú robotu navyše. A zadarmo.


S kamarátmi z ICMka, Nástupišťa 1-12 a dvomi architektmi z STU - Peťou Palušovou a Peťom Višňovským - sme pracovali na projekte Rozchoďme si mesto. Rozchodili sme jeden malý prechod medzi sídliskami a chystáme sa na väčšie priestory. Mám rád, keď môžem na niečo ukázať prstom a povedať „Bol som pri tom“. Mám rád, keď vidím radosť v očiach ľudí, pre ktorých to robím. Mám rád, keď niečo robíme pre Topoľčany spolu.

Len jedinú vec by som chcel. Ak sa ponáhľate na vlak, choďte z domu prosím o 5 minút skôr :)

Ladislav Macko, gymnazista a dobrovoľník

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?