Daruj hračku kamošovi. Alebo nedaruj. Ako chceš.

Autor: ICM Topoľčany | 10.1.2012 o 22:37 | (upravené 11.1.2012 o 11:33) Karma článku: 5,44 | Prečítané:  621x

Božo kývol jednému z obyvateľov, aby podišiel bližšie k autu. “Kámo, chceš hračky? Otvor si kufer a ber!” Rómsky chlapec proaktívne zvolal kamarátov a s radosťou vzali všetky zvyšné hračky.

 

Priatelia, v prvom blogu som spomínal, ako každoročne v období Vianoc podarujeme opusteným hračkám nových kamošov. Vďaka desiatkam dobrých ľudí, ktorí svoje hračky, knižky a rôzne drobnosti pre potechu ducha i oka doniesli ku nám, sme mohli spraviť rozvoz.
Boli časy, keď sme to robili trošku inak, s väčšou pompou, plným kulturákom a plným programom. Detské domovy a domovy sociálnej starostlivosti však nie sú horúca cieľová skupina a opinion leadrov tam firmy hľadali márne. PR zjavne riešia iba mestá nad 100 000 obyvateľov, takže sme po čase na to zostali sami. Zážitok z posledného rozvozu opísal Laďo, študent gymnázia. Vopred sa ospravedlňujem za vulgarizmy, ich cenzúra by výrazne zredukovala autentickosť záznamu :)

Napriek tomu, že boli prázdniny, vstal som o deviatej hodine rannej. Obliekol som sa, naraňajkoval a vyrazil som na ICM. Niečo po desiatej mi volá riaditeľ Laci, aby som nezabudol.
Chyták: “O koľkej sa máme stretnúť?”
“O päť minút som pri tebe,” znela odpoveď do stratena. Stretnúť sme sa mali o desiatej.
Ani som sa neohrial, keď zrazu počujem: “Do piči, je tu nejaké ICMko?” Bol to Božo a toho máme všetci radi pre jeho unikátny zmysel pre humor. “Toto bude veselá akcia,” pomyslel som si.
Začali sme vyhadzovať plné vrecia von oknom a nakladať ich do kufra auta. Vyrazili sme do Horných Obdokoviec, do Ústavu pre choromyseľných. Božo už mal pripravenú reakciu: “Sem nás raditeľ posiela? Mu máme vyhliadnuť voľné miesto, čo?” Ako som vravel, unikátny humor. Niesli sme hračky trochu smutnou atmosférou ústavu...
Po ceste do Topoľčian som znovu nabral veselú náladu. Šli sme 65km/h cez obec a šofér vyriekol veštbu: “Keď nás zelené kurvy namerajú, tak nám zoberú aj rodné listy.”
Druhú várku hračiek sme naložili pomerne rýchlo a keď sme znova nasadli, tak sa šoférovi znovu neobjavila servítka pred ústami: “Niegdo
nejebol dverami!”
Keď mali všetci poriadne “
jebnuté” dvere, obišli sme niekoľko detských domovov a Špeciálnu školu pre sluchovo postihnutých v Topoľčanoch. Ešte vždy nám zostávali nejaké hračky, ktoré sme už nemali kam dať. Zastali sme v časti mesta, kde sa mieša Azylový dom a squaty. Božo kývol jednému z obyvateľov, aby podišiel bližšie k autu. “Kámo, chceš hračky? Otvor si kufer a ber!” Rómsky chlapec proaktívne zvolal kamarátov a s radosťou vzali všetky zvyšné hračky.
So šoférovym výkrikom: “Berte, Romualdovia!” sme opustili toto miesto a zaparkovali pred ICM.
Ďakujeme, ochotní ľudia. Ďakujem, Michal a Božo, za skvelý pocit, aký môže vyvolať len dobre odvedená práca. Nová skúsenosť. Nové zážitky, známosti a šťastne ukončený projekt. A ďakujem prozreteľnosti, že nevyplnila Božovu veštbu :)

Musím podotknúť, že časť mesta, ktorú Ladino spomínal v závere je tá istá, ktorú som ja spomínal v prvom blogu. Tá s tou kapustnicou a policajtmi. Zopár fotiek nájdete tu.
Čo si myslíte vy o takomto druhu pomoci? Má to podľa vás význam?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?